Žiadne dielo iného autora neprehovorilo do skladby knihy o Rock Clube naOZZaY tak ako kniha Rat Salad od Paula Wilkinsona. Pomohol tomu i sám Wilkinson so svojimi jedinečnými spomienkami z detstva.
Keď sme sa spolu s mojím dobrým priateľom Jánom Mihálom v decembri 2007 rozhodovali, akú tvár by sme nastolili knihe o Rock Clube naOZZaY, nadievali sme sa, že i napriek jej jednoznačnému smerovaniu by sme vonkoncom nemali opomenúť ani starú dobrú rockovú muziku, ktorú by malo cítiť v pozadí celého diela. Usúdili sme, že vstupná kapitola knižky by sa mala stať retrospektívou dôležitých hudobných udalostí z minulého polstoročia, alebo prípadne udalostí, ktoré výrazne ovplyvnili naše hudobné smerovanie.
Keď sme sa spolu s mojím dobrým priateľom Jánom Mihálom v decembri 2007 rozhodovali, akú tvár by sme nastolili knihe o Rock Clube naOZZaY, nadievali sme sa, že i napriek jej jednoznačnému smerovaniu by sme vonkoncom nemali opomenúť ani starú dobrú rockovú muziku, ktorú by malo cítiť v pozadí celého diela. Usúdili sme, že vstupná kapitola knižky by sa mala stať retrospektívou dôležitých hudobných udalostí z minulého polstoročia, alebo prípadne udalostí, ktoré výrazne ovplyvnili naše hudobné smerovanie.
Pôvodne
sme uvažovali o tom, že veľké hudobné dianie by sme predstavili na
pozadí kapiel ako Deep Purple či AC/DC, no nakoniec sme sa rozhodli pre
legendárnu birminghamskú kapelu Black Sabbath.
Popri
množstve inšpiratívnej a odkazovanej literatúry, ktorú sme mali k
dispozícii, nás k tomuto uzneseniu dotlačila jedna výborná kniha. Bola
ňou publikácia Rat Salad: Black Sabbath, The Classic Years 1969-1975 z
pera anglického hudobníka a spisovateľa Paula Wilkinsona. V neposlednom
rade nás presvedčila aj osobnosť samotného autora, ktorý svojmu dielu
daroval obrovské kusisko samého seba.
Wilkinsonova
výpovedná kniha stojí na báze rockovej biografie, ktorá hľadí ako do
pestrej minulosti kapely, tak i na veľmi podrobný rozbor jej prvých
šiestich albumov. Zväzok bol po prvýkrát vydaný vo Veľkej Británii v
roku 2006, pričom u nás sa objavil o rok neskôr vďaka vydaniu pražským
nakladateľstvom BB/art.
Diela,
z ktorých sme pri tvorbe našej hudobnej kapitoly čerpali, sa počítali
na dve desiatky. Útla knižka z dielne Paula Wilkinsona však pôsobila
inak. Hlavným spúšťačom týchto ideí sa stal samotný obsah, v ktorom sa
autor venuje aj vlastnému životu a vlastnému dospievaniu za spoznávania
muziky Sabbathov.
Wilkinson
vyrastal v prekrásnom okolí mestečka Peak District, na univerzite
vyštudoval psychológiu, neskôr sa profesionálne zaoberal umením, až sa
stal riaditeľom umeleckého centra v Londýne. Popri tom sa neustále
venoval hudbe, keď zaujal kapelou The Originals, ktorá bola populárnym
obrodením The Beatles.
Úprimnosť
človeka, ktorý všetko to minulé dianie na vlastnej koži zažil, sa pre
nás stala jednoznačnou voľbou. V našej knihe síce žiadne podrobnosti z
autorovho života neuvádzame a necitujeme, no neznamená to, že sme po
jeho niektorých príbehoch nezostali ohúrení. Wilkinson do svojho diela
preniesol vlastnú dušu a hudobno-historický text doplnil spomienkami na
svoju mladosť, ktorú si - ako sám tvrdí - občas vybavoval a ťahal z
podvedomia aj vďaka sedeniam s freudiánskym psychoanalytikom.
Osobná
stránka autorovho života tvorí v jeho diele len zlomok informácií, no
skutočne stojí za to. Rozprávanie neobchádza jeho detstvo, starého otca,
prvý sladký bozk od Madelaine Morganovej alebo intímne scenérie, ktoré
zažil v spoločnosti slečny na stráženie. Samozrejme, popri všetkých
týchto spomienkach zaujíma aj okamih, kedy sa po prvýkrát započúval do
muziky Black Sabbath.
Zo
všetkých pozoruhodných slov vyberáme úryvok, v ktorom mladý Paul
Wilkinson chvíľu počúva rozprávanie svojho starého otca. Reč je o
desivých skúsenostiach z nemeckého koncentračného tábora Bergen-Belsen,
ktorý leží v Dolnom Sasku, juhozápadne od mesta Bergen.
______________________________
Sedím
uprostred dedkovej zeleninovej záhradky a vylupujem hrášok. Zisťujem,
že sa to najlepšie robí tak, že nechtom zájdete pod pozdĺžne vlákno a
súčasne struk zhora opatrne stlačíte. Pukne, roztvorí sa a hrášky sú
vaše. Do toho prichádza dedo a pridáva sa ku mne. Sadne si kúsok za mňa,
na nízky tehlový múrik, a z vrecka na veste vytiahne puzdro od
okuliarov. Chvíľu ich obracia v ruke, až konečne premôže malé vzdorovité
pánty a vytiahne cigaretový papierik a štipku tabaku. Dokáže ušúľať
perfektnú cigaretu bez toho, aby sa na ňu musel pozerať, čo je i tento
prípad - oči má uprené k oblohe. Uštipne zvyšok tabaku, ktorý sa mu do
papierika už nevošiel, vráti ho späť do puzdra na okuliare a zasa ho
zatvorí. Škrtne a zapáli si. Zápalku uhasí mávaním vo vzduchu a potom
zaborí jej hlavičku do hliny. Pousmeje sa, ako sa na mňa usmievajú cudzí
ľudia na zastávkach, a začne rozprávať:
"Keď
sme sa dostali do Belsenu, boli už Nemci preč. Počúvali spojenecké
rádio a vedeli, kam ideme, tak sa zbalili a nechali to tam na povel
maďarským esesákom. My sme tam jednoducho vpadli a obsadili to. Ten
smrad... Páchlo to tam ako..." Pokrúti hlavou a znova sa nadýchne. "To,
čím to tam bolo cítiť, synku, nebola smrť, bolo to niečo iného: takto je
cítiť strach. Bola tam hromada ľudí, mŕtvych ľudí, museli ich byť
tisíce. A dokonca i tí, čo zostali nažive, i tí boli skôr mŕtvi ako
živí. Niečo takéto si v živote nedokážeš predstaviť. Prišiel som do toho
lágru ako vojak a nakoniec som tam robil funebráka. Musel som ich
prenášať... Synku, rozpadali sa mi pod rukami; prosto sa rozpadali, teda
niektorí z nich. Stále tam ešte zostávalo pár živých, ale i tí nám
umierali pod rukami. Bola tam jedna žena, Poľka, ktorá mala celé ruky a
nohy pokryté sneťou, nemala vlasy, bola kosť a koža... týfus. Vzal som
ju k nášmu ošetrovateľovi, ktorý pre ňu niekde našiel posteľ. Chodil som
za ňou, ako to len šlo. Chcel som sa o nej všetko dozvedieť: o jej
rodine, prečo skončila na míle ďaleko od domova, v Belsene. Pripadalo mi
dôležité zistiť, čo sa jej stalo. Dokázala mi povedať, ako sa volá, a
naučila sa vyslovovať moje meno - ďalej sme sa nedostali. Stále len
donekonečna opakovala moje meno. Myslím, že to bola jediná vec anglicky,
čo poznala. Ja som tiež opakoval jej meno a ukázal som jej fotografiu
tvojej babičky a tvojho otca - bol vtedy ešte drobec, vieš - a ona iba
tíško prikyvovala. Vtedy mala asi najbližšie k úsmevu za celú tú dobu,
čo som ju poznal."
Tu
si všimne, že mu zhasla cigareta, tak ju znova zapáli a uhasí zápalku
rovnakým spôsobom ako predtým. "V jedno ráno som sa za ňou išiel znova
pozrieť, a ona bola mŕtva. Nikto si toho ani nevšimol - všetci mali veľa
práce a starostí, vieš, ako som už hovoril, pretože tých ľudí tam
umierali stovky dňom i nocou. Ja som ale na tú ženu každý deň spomínal,
po celé roky, deň čo deň. Každý deň som vždy na chvíľku všetkého nechal,
vyslovil jej meno a pomyslel na ňu. Každý deň, synku."
Utrhne
ďalší struk, ktorý má na dosah, a podá mi ho. "Potom každý týždeň,
potom raz za čas. A teraz...," potiahne z cigarety, zakrúti hlavou a
smutne sa na mňa pozrie, "teraz si už nedokážem vôbec spomenúť, ako sa
volala, synku."
Zašlukuje, vstane, opráši si zozadu nohavice a vráti sa späť do domu. V tú noc zomrel na prudké krvácanie do mozgu.
Martin Užák | 02.10.2011
Martin Užák | 02.10.2011